Fakt si naše strany myslia, že nás nenapadne otázka, odkiaľ nabrali toľko peňazí na masové bilbordové kampane rok pred voľbami?
SKOK! má vonku 700 bilbordov, Sieť 600, Mos-Híd 150 a 20 bigbordov, Šanca citylighty a megabordy, SNS 250 ale reálne asi tak dvojnásobok, o čudesnej strane TIP, ktorá už rok masovo skrášľuje naše mestá vizuálmi s autenticitou a presvedčivosťou nekvalitných silikónových prsníkov ani nehovoriac. Téme sa včera venovala Pravda http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/357069-kampan-sa-este-nemala-zacat-ale-uz-bezi/.
Keď si uvedomíme, že reálne počty plôch sú ešte o kus vyššie ako strany uvádzajú, dostávame sa k pomerne slušným počtom reklamných plôch – a nákladom na ne. Napokon, keď človek už pár týždňov ide autom cez slovenskú krajinku musí mať pocit, že voľby sú v auguste.
Podstata veci pritom nie je v tom, že strany si volebný zákon a časové obmedzenie volebnej kampane vykladajú tak, ako sa im hodí. Napokon presne taký – gumový – si ten volebný zákon schválili.
Podstata problému sú samozrejme peniaze.
Ročná celoštátna bilbordová kampaň s povedzme 500 ks nosičmi (berme ako priemer 500 ks, keďže pred voľbami to bude určite viac ako napr. dnes) stojí zhruba do milióna eur. /150,- eur za ks x 500 ks x 12 mesiacov/ To ale hovoríme len o bilbordoch, na skutočnú kampaň potrebujú strany inzercie, eventy, výjazdy po krajine, reklamné predmety, balóniky, brožúrky a iné „užitočné“ veci. Bilbordy sú teda nie nepodstatná, ale len jedna z položiek volebných kampaní.
Strany samozrejme tvrdia, že všetko uhradia z ich osobných peňazí alebo úverov, čo vyznieva čudesne najmä pri stranách, ktoré nemajú isté, či dosiahnu vo voľbách potrebné % na získanie peňazí zo štátu.
No a koľko teda strany vykazujú, že majú na kampaň minúť? Napr. taká Sieť hovorí o volebnom úvere 800-tisíc eur… Aha, to ale nebude stačiť ani na tie bilbordy, ibaže by to bolo ako s tým „pol mega“ ktoré oficiálne boli 250-tisíc, ako pri prezidentskej kampani predsedu Siete. Ešte bizarnejšie je to pri malých stranách, ktorým určite banky nepožičajú, keďže nemajú istotu splatenia úveru.
Na jednej strane sa dá pochopiť, že malé opozičné strany musia súperiť za prvé so Smerom, ktorý sa – ako to má vo zvyku – s vecou neserie a rovno kupuje voličov a teda nie za nejaký trochársky milión, ale 200 miliónov – toľko má stáť druhý sociálny balíček, a príde ešte tretí … A za druhé s ostatnými parlamentnými opozičnými stranami, ktoré disponujú nemalými prostriedkami za minulé voľby a keďže majú väčšiu šancu byť opäť v NR SR -nehovoriac vo vláde-, zdroje získajú oveľa ľahšie.
Na druhej strane sa tieto strany – všetky do nohy tvrdiace, že chcú zakrútiť s korupciou v politike – nevyhnú otázke: odkiaľ na takéto kampane berú peniaze. A sme pri koreni problému, pretože každý, kto len trochu rozmýšľal o korupcii v politike vie, že jej počiatok je pri potrebe zohnať peniaze na kampaň. A nie malé peniaze. Milióny eur. …
Riešenia sú dve. Jedno je systémové a naozaj účinné – ktoré sa práve preto nepresadí – a to obmedzenie volebnej kampane na limitovaný, presne definovaný počet nosičov – napr. vo Švajčiarsku žiadna záplava politických bilbordov nehrozí, vonkajšia kampaň je obmedzená na presne vymedzené plochy. A bodka, nikto si nedovolí to porušovať. Druhé riešenie, síce o kus menej spoľahlivé, ale reálne je, aby organizácie ako Transparency International SK, Fair play, médiá sledovali, kontrolovali, dotazovali strany, koľko majú reálne v uliciach plôch, koľko reálne minuli na kampaň, ako získali tieto peniaze, čiže tvrdá verejná kontrola. Iné nám asi neostáva.
Aby sme si nemysleli, že sme v tomto probléme sami, napríklad taká kolíska demokracie – nie Grécko, ale tá dokonalejšia teda USA – tam napríklad v ostatných dňoch tím Hillary Clintonovej ohlásil, že je schopný získať na jej kampaň 2 mld. dolárov … Keby sa vám zdalo, že to s demokraciou nemá nič spoločné, nie ste úplne mimo. Ale až sem by sme sa snáď nemali dostať.