Novinári plnia v spoločnosti v prvom rade úlohu informátorov. Mali by predovšetkým prenášať informácie od donora k akeptorovi, teda k občanom. Toto všetko by sa malo zároveň diať zachovávajúc objektivitu, pravdivosť a celistvosť informácie. Takto si minimálne ja predstavujem novinársku činnosť – určite nie som sám. V Denníku N to však zjavne funguje inak.
Tento Denník sa vlastne ani netají tým, že preferencie ľudí na ňom pracujúcich sú napravo. Alebo, lepšie povedané, vždy sú proti hocikomu, kto sa dá „do reči“ so Smerom. Radi vytvárajú senzácie, varia z vody, do všetkého sa vyznajú, všade boli, všetko videli a skrátka pre nich neexistuje nič múdrejšie ako oni sami. Pri študovaní obsahovej stránky Denníka N si treba povšimnúť najmä 3 základné veci.
Články nie sú kvalitatívne najlepšie. Dokazuje to veľmi slabá čítanosť, ktorá je spôsobená tým, že bývalí revoluční smečkári jednoducho nedokážu zaujať. Denník N je dokonca niektoré mesiace v tomto ukazovateli porovnateľný s regionálnou tlačou a televíziami.
Druhým podstatným javom je namyslenosť a egoizmus. Tieto, za normálnych okolností živočíšne vlastnosti, z Denníka N doslova smrdia. Na jednej strane by si tu Denník N chcel žiť taký sladký americký demokratický sen, na strane druhej redaktori a aj ďalší zamestnanci nedokážu vstrebať žiaden iný pohľad na konkrétne problémy, ako ten ich vlastný. Príspevky pod ich článkami sú mazané, ak sa cteným zamestnancom Denníka N nepozdávajú… a podobne. Je potom paradoxné, keď sa takýto denník dožaduje svojich práv a to dokonca aj súdnou cestou. Osobne by som sa kľudne stavil, že ak by raz prišla z úst redaktora Denníka N vecná a slušná otázka, tak by na ňu Fico určite odpovedal. Nie som príliš stotožnený s tým, že premiér niektorým novinárom neodpovedá na otázky, avšak pravdou je, že na otázky Denníka N sa dá odpovedať len veľmi ťažko. Sú provokačné a nemajú za cieľ prenášať podstatné informácie.
Tretím problémom je nejasné financovanie. Denník N je už dlhšiu dobu upodozrievaný, že je financovaný zo zahraničia za účelom ovplyvňovať mienku na Slovensku. Jeho státisícové straty logicky niekto musel zastrešiť – vraj vkladom 750 000 eur na účet denníka. Hovorí sa o rôznych zdrojoch z USA. Treba objektívne poznamenať, že to, čo Denník N šíri, by teoreticky mohlo byť v súlade práve so záujmami USA. Druhým možným zdrojom je slovenská firma ESET. Tá je na tom finančne naozaj dobre a pošepkáva sa, že si plánuje založiť vlastnú stranu, kde by teoreticky mohol figurovať napríklad dobrodruh Beblavý. Denník N svoje financovanie dodnes ani len trochu nevysvetlil (hlavné je, že s obľubou rieši financovanie iných subjektov…).
Okrem vyššie spomenutých faktov si treba všimnúť aj ľudí pôsobiacich v tejto amerikofilnej zberbe. Súčasťou tímu je napríklad politický tútor Andreja Kisku Martin Bútora (predseda redakčnej rady), Michal Kaščák (organizátor Pohody a autor mnohých protislovenských článkov), Martin Šimečka („lovec antisemitov“) a „južan“ Péter Hunčík. Všetky tieto osoby sa na verejnosti hrajú na svätých. Sami sebe by mali však položiť otázku, či je v poriadku, ak pracujú pre denník s nejasným financovaním a so záujmami, ktoré určite nie sú proslovenské.