Keď sa opozícia háda bez prestávky

23. januára 2017, tribunaludu, Nezaradené

Ťažko sa verí tvrdeniam, že by tu za vlády dnešnej opozície bolo lepšie, ak sa večne nevie dohodnúť ani na základných veciach. Nie len počas tohto, ale aj počas minulých volebných období sme boli svedkami zbytočných hádok, ktoré celú politickú snahu opozície znevažujú.

Nebavíme sa len o hádkach na úrovni strán, ale taktiež o hádkach na medziľudskej úrovni. A to dokonca nie len medzi príslušníkmi rozličných strán, ale taktiež v stranách ako takých. Prečo si opozícia myslí, že sú tieto hádky ľuďom sympatické? Hádky totižto nezanechávajú pocit, že si daní politici stoja za svojim a že sú to „tvrďasi“, ale pocit, že opozícia je jednoznačne neschopné a nejednotné teleso, ktoré nemá schopnosť vládnuť ani len vo sne.

Kvôli sporom sa v minulosti niekoľko politických strán rozpadlo a podľa môjho skromného názoru čaká niektoré strany podobný osud aj v budúcnosti. SaS sa vďaka osobným ambíciám niektorých jej členov rozpadá už niekoľko rokov. Nie je to také viditeľné, lebo je to postupné, ale podstata sa nemení. Všetko začali odídenci ako Kollár, Miškov a Krajcer, no a v dnešnej SaS to dobre nevyzerá ani vo vzťahu Sulík-Poliačik. Sulík robí chybu v niekedy až príliš direktívnom riadení strany, ktorá má paradoxne v názve slovo „sloboda“ a ešte paradoxnejšie aj slovo „solidarita“, Poliačik to zas preháňa so svojou slniečkárskou ideológiou, ktorá sa do tej strany ani náhodou nehodí a to aj napriek tomu, že týchto podivínov nazývame liberálmi.

Nezmyselný spor momentálne vedú aj poslanci NR SR Krajniak, Uhrík a Kotleba. Za normálnych okolností je nám jasné, že strany Sme rodina a ĽSNS majú k sebe celkom blízko. O to komickejšie vyznieva fakt, že namiesto vyhliadok spolupráce pociťujú skôr ohrozenie jedna druhou. Dokazuje to aj tento spor, zaoberajúci sa údajným hlasovaním Krajniaka za zrušenie víz pre občanov Kosova a Turecka. Pre ĽSNS dobrá príležitosť na očiernenie politického konkurenta, pre Krajniaka potreba okamžitej reakcie. Je neuveriteľné, že sa už aj radikáli začínajú v politike správať ako tie toľko spomínané štandardné politické strany.

Či už teda hovoríme o demokratickej časti opozície, alebo o tej radikálnejšej, obe sú na tom z tohto hľadiska rovnako. Ako by mohli spolu vládnuť? To je pravdepodobne nemožné a preto by sa odporcovia súčasného stavu mali rozhodnúť, či je horšie „zlé“ alebo „ešte horšie“.