Tribúna ľudu

Pri niektorých výrokoch bývalých ministrov a premiéra za SDKÚ nadobúdam pocit, že v sebe nemajú ani kúsok odvahy na to, aby si priznali nesprávne zvolenú stratégiu privatizácie. Tá bola na jednej strane naozaj široká, na strane druhej výhodná pravdepodobne len pre vrecká zainteresovaných osôb.

Výhovorky Ivana Mikloša na zámer dať strategické spoločnosti do rúk renomovaných partnerov sú smiešne minimálne rovnako ako neustále zatajovanie existencie diamantových baní, ktoré tento bývalý minister vlastní a vďaka ktorým sa pravidelne stretáva s čelnými oligarchami dnešného sveta. Ak sa niekto nazdáva, že privatizácia z čias vlády SDKÚ bola čistá, pravdepodobne nečíta viac ako len nadpisy pravicových médií.

Zmluvy s týmito „renomovanými“ firmami s väzbami na Mikloša a Dzurindu sú často až doteraz dané a nedá sa s nimi príliš hýbať. Preto je štát v prípade, že chce mať ceny napr. energií pod kontrolou, nútený vynakladať veľké úsilie a výdavky na to, aby tieto firmy vyhnal. V čom je rozdiel medzi zahraničnou  súkromnou firmou a štátom? Cieľom zahraničného investora je zisk a tomu podriaďuje prakticky všetky svoje kroky. Naopak, štát má motiváciu nie len v podobe zisku, ale aj v podobe spokojnosti vlastných občanov. Kto má teda lepšiu schopnosť a lepšie predpoklady riadiť strategickú firmu? Podľa mojej mienky logicky štát, avšak okolo tohto sú vedené spory odkedy nejaké strategické firmy vôbec existujú.

A to sme vlastne doteraz úplne opomenuli fakt, že množstvo firiem bolo počas masovej Miklošovej privatizácie predaných hlboko pod cenu a pre štát a jeho občanov teda naozaj veľmi nevýhodne. Štát potom v konečnom dôsledku musí nakupovať spoločnosti za oveľa vyššiu cenu ako ich predával.

O Miklošových väzbách hovorí aj jeho pôsobenie na Ukrajine. Mnohých prekvapilo, keď pred nejakým časom odišiel pomáhať Porošenkovej bande na Ukrajinu, avšak ukázal tým svoju príslušnosť. Kiska, Mikloš, Dzurinda, Matovič, Remišová a mnoho ďalších… pravdepodobne jedna banda.