Tribúna ľudu

Posledný križiak Ignác Milan Krajniak vydal knihu „Banda zlodejov“ (kto má záujem: http://www.bandazlodejov.sk/). Bez ohľadu na to, že Krajniak už spojil meče s propagátorom tradičnej slovenskej rodiny Borisom Kollárom a teda treba ho vnímať v prvom rade ako človeka stojaceho v politickom súboji, je vydanie tejto knihy prínosom.

Samozrejme som si ju ako tisíce iných zaobstaral a vôbec nie som sklamaný, pretože okrem často medializovaných informácií tam človek nájde aj to, o čom sa v zapredaných mainstreamových médiách, ktoré aj tak vlastnia už skoro len finančné skupiny, nehovorí.

Presne takýmto príkladom sú aj informácie, ktoré kniha prináša o finančnom pozadí politika, ktorý je vnímaný ako jeden z najmenej „pošpinených“ väzbami na oligarchické štruktúry Slovenska. Na stranách 158 až 160 sa v skratke, ale vecne, dočítate o príčinách vzniku strany MOST – HÍD, resp. o dvoch oligarchoch, ktorí od čias aktívneho pôsobenia Bélu Bugára už v SMK, sú tak povediac krstnými otcami tohto politika. Týmito osobami sú Oszkár Világi a Štefan Czucz. Prvý menovaný je dnes známy najmä ako šéf Slovnaftu, no v minulosti pôsobil ako poslanec ešte Federálneho zhromaždenia a bol poradcom pri viacerých významných investíciách do slovenskej ekonomiky – US Steel, France Telecom, OTP, alebo MOL. Druhý, verejnosti menej známy pán, bol od roku 1999 až do roku 2009 šéfom Transpetrolu. Pôsobil aj v iných orgánoch štátnych podnikov, ako napr. SPP alebo Energotel. Ďalšou veľmi zaujímavou informáciou týkajúcou sa pána Czucza je, že „počas kauzy predaja akcií VSŽ konzorciu Penta, J&T a Istrokapitál, bol Czucz spolu s Annou Bubeníkovou členom dozornej rady VSŽ a ako šéf Transpetrolu „majiteľom“ 21 percent akcií VSŽ.“  Dopĺňam, že sa jedná o rovnakú pani Bubeníkovú, akú sme mali možnosť verejne spoznať pri spise Gorila.

Ďalej pokračovať nebudem, pretože ďalšie veci týkajúce sa oligarchickej chobotnice v politike nájdete v spomenutej knihe. Budem sa však opakovať, mňa informácie v knihe – ktoré majú podľa mňa dôveryhodný základ – napriek môjmu kritickému pohľadu na našu politiku obohatili. O to viac, že autor poodhalil ekonomické pozadie aj takého človeka, akým je Béla Bugár – nekonfliktný sympaťák, ktorému slovenská verejnosť z politického hľadiska vytýka de facto iba jedno a to, že je Maďar. Mám však pocit, že po prečítaní spomenutých informácií (a mnohých ďalších v knihe) to nebude jediné, čo nám bude na Bélovi vadiť.